Anna Mária Cànopi, Opátka benediktínskeho Opátstva „Mater Ecclesia“, Taliansko
Podľa: Canopi, A.M., Vocazione monatica, Dizionario di opastorale Vocazionale, Editrice Rogate
Matka Anna Mária Cànopi, zakladateľka a Opátka benediktínskeho Opátstva „Mater Ecclesia“ na ostrove San Giulio na jazere, nám v tomto príspevku hovorí o príťažlivosti mníšskeho života v kresťanskom prostredí a opisuje jeho základné prvky a charakteristiky. Ukazuje tiež nevyhnutné kvality jedinca, ktorý chce nasledovať toto povolanie.
Podstatné a všeobecné znaky, črty mníšskeho povolania
Mníšstvo je podstatne charakterizované nepotlačiteľnou túžbou po Absolútne a radikálnosťou jeho hľadania. Z toho vyplýva štýl života, ktorý už len preto že existuje, stáva sa svedectvom prvoradosti Boha a večných skutočností v porovnaní s tými časnými. Táto základná črta robí mníšstvo povolaním ktoré má univerzálny charakter. Zodpovedá najhlbšej túžbe ľudskej bytosti, jeho vrodenej túžbe po Nekonečne.
A naozaj, v každej dobe a na každom mieste, v lone najvyšších foriem náboženstva, sa objavili a uskutočnili také prejavy mníšskeho života, ktoré aj keď sa od seba líšia, možno v nich dobre rozpoznať niektoré dobre rozlíšiteľné a stále črty, hoci v meniacich sa dobách a okolnostiach:
a) Oddelenie od sveta,
b) Čistota – cudnosť a celibát,
c) Chudoba,
d) Askéza,
e) Boj proti vášňam.
V týchto oblastiach sa osoba upevňuje, aby dosiahla zdokonalenie, a následne, múdrosť, rovnováhu a vnútorný pokoj. Východné mníšstvo sa zameriava prevažne na úsilie ľudskej vôle, a na techniky koncentrácie a meditácie ktoré umožňujú uľahčenie rozvoja duchovných schopností.
Kresťanský mníšsky život
Kresťanstvo prinieslo tomuto povolaniu niečo nepopierateľne nové a jedinečné, pretože presunulo rozhodujúco vzťažný bod z človeka na Boha.; od ja na Ty, na osobu Toho, ktorý jediný je Svätý a Posvätiteľ. Kresťanský mních naozaj, nestavia do centra pozornosti hľadanie svojej vlastnej dokonalosti, ale hľadanie Boha. Stará sa o svoju vlastnú konverziu – obrátenie a o sledovanie svätého spôsobu života, aby tak odpovedal na lásku Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi, ktorý je Kristus.
Ďaleko od toho aby sa spoliehal na seba samého, alebo sa zameriaval na svoj úsilie vôle, aby tak dosiahol zdokonalenie, kresťanský mních sa zveruje milosti Božej, a necháva sa meniť pôsobením Ducha Svätého, pričom si je vedomý že sa stal – vďaka krstu – Božím dieťaťom, ktoré má podiel na Božej prirodzenosti.
Kresťanské mníšstvo má preto dôvod svojej existencie práve vo svojom pretváraní sa Kristom, aby tak priviedlo k najväčšiemu rozkvetu milosť krstu (krstnú milosť). S Kristom, ktorý ho urobil účastným svojho Ducha, mních oslavuje Otca.
Niekto neváhal nazvať mníšske sľuby – druhým krstom. Túžiac žiť v plnosti požiadavky kresťanského života, v jeho jednoduchosti a radikálnosti, mních je prirovnávaný mučeníkom. Naozaj, nasledovanie Krista a pretváranie sa Kristom poslušným až na smrť na Kríži, mních napĺňa to čo mníšski otcovia definovali ako „mučeníctvo svedomia“. Ale ešte charakteristickejšia črta pre kresťanské mníšstvo je, že je znamením a proroctvom posledných a večných skutočností: eschatologických. „Anjelsky život“ je preto ďalšia dojemná definícia mníšskeho života. Práve intenzívna účasť mnícha na kenóze – kríži – Kristovom ho robí účastným na jeho živote zmŕtvychvstania. Stávajúc sa „podobnejším“ novému človeku, ponára sa do Tajomstva Trojičného života (života Najsvätejšej Trojice), a s predstihom má podiel na nebeskom živote.
V tomto spočíva – aspoň vo väčšej miere – tajomstvo príťažlivosti ktorú vyžaruje postava mnícha – a ešte viac – mníšska komunita; zvlášť keď, zjednotená v modlitbe, sprostredkúva určitým spôsobom spoločenstvo svätých, tvár Cirkvi v jej eschatologickej skutočnosti.
Je dôležité zdôrazniť že mníšsky život, tak prežívaný v samote, ako aj prežívaný spolu, je vždy mocne umiestnený do cirkevného života; je vždy živou realizáciou tajomstva spoločenstva ktorým je Cirkev, a je teda naplnený neprehliadnuteľnou apoštolskou plodnosťou.
Príťažlivosť jeho krásy si možno uvedomiť najmä na vyžarovaní milosti, ktorú Pán rozlieva štedro tam kde sa žije každodenne zomieranie (smrť) sebe samým – v pokore a v skrytosti – aby sa vstupovalo do plnosti v Kristovi; a s Ním obetovaný pre spásu každého človeka.
Odpoveď na volanie: vídenie – Exodus a vyzlečenie
Ako hlboká potreba ľudského ducha, kresťanský mníšsky život je a zostane predovšetkým Božím slobodným povolaním obráteným na toho koho si On zvolí, v jeho úplnej slobode.
Mníšsky život sa teda nezačína tým, že niekto je pohýňaný túžbou po osobnej dokonalosti, alebo kvôli príťažlivosti jej vonkajších charakteristík (ako sú napríklad: ticho, samota, krása liturgie, atmosféra – ovzdušie kláštora, duchovné osoby ktoré sa tam nachádzajú, atď.), ale:
- vždy sa vychádza pod podnetom Ducha Svätého
- tlačený Kristovou láskou
- v poslušnosti Božej vôli
- ktorý pozýva k radikálnemu nasledovaniu zanechajúc všetko ostatné
Príkladným je v tomto povolanie sv. Antona Veľkého (Pustovníka), ktorý je považovaný za otca mníchov: „Po smrti rodičov zostal Anton sám iba s malou sestrou. Mal vtedy osemnásť alebo dvadsať rokov a staral sa o dom a o sestru. Neprešlo ani celých šesť mesiacov od smrti rodičov, keď šiel ako zvyčajne do Pánovho domu a v duchu sa zaoberal myšlienkou, ako apoštoli opustili všetko a išli za Spasiteľom (porov. Mt 4,20) a ako tí v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 4,35) predávali majetok a čo zaň utŕžili, prinášali apoštolom k nohám, aby sa to rozdelilo núdznym, a potom akú veľkú nádej majú uloženú v nebi. Tým zaujatý vošiel do kostola a práve sa čítalo evanjelium. Tu počul, ako Pán vravel onomu boháčovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; potom príď a nasleduj ma a budeš mať poklad v nebi.“ (porov. Mt 19,21) Antonovi bolo, akoby mu Boh pripomenul tieto sväté veci, akoby sa to čítalo iba kvôli nemu. Rýchlo vyšiel z Pánovho domu a majetok, čo mal po predkoch (mal tristo jutár úrodnej a veľmi peknej pôdy), daroval dedinčanom, aby nebol na ťarchu ani jemu, ani jeho sestre. Všetok hnuteľný majetok predal, a veľa peňazí čo zaň získal, rozdelil chudobným, iba niečo ponechal pre svoju sestru. A keď opäť prišiel do Pánovho domu, počul, ako Pán hovorí v evanjeliu: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok.“ (Mt 6,34) Nemohol tam ďalej vydržať, vyšiel von a rozdal bedárom aj to málo, čo mal. Sestru zveril známym, spoľahlivým pannám na Parthenóne, aby ju vychovávali, a sám sa oddal pred svojím domom asketickému životu: bdel nad sebou a vytrvalo viedol prísny spôsob života. A tak pracoval vlastnými rukami, lebo počul: „Kto by zaháľal, nech ani neje.“ (2Sol 3,10) Z časti toho, čo zarobil, kupoval si chlieb, druhú časť rozdával bedárom. Často sa modlil, lebo sa naučil, že sa treba „bez prestania modliť“ (1Sol 5,17) v samote. A čítal tak pozorne, že mu neuniklo nič, a zapamätal si všetko, čo bolo napísané, takže mu neskôr pamäť nahrádzala knihy. Všetci obyvatelia dediny a dobromyseľní muži, s ktorými sa stýkal, volali ho Božím priateľom, lebo videli, aký je to človek. Jedni ho milovali ako syna, iní ako brata. V tej dobe v jednom blízkom meste bol starec, ktorý už od mladosti viedol život v samote, úplne sa venujúc kresťanskej askéze. Anton ho videl a začal ho napodobňovať v dobre.
Je zrejmé že v tomto volaní je Božia požiadavka k radikálnosti, ktorá nenecháva viac žiadny priestor pre vlastnenie vecí, ani seba-vlastnenie. Mníšsky život, tým že berie doslova Evanjelium, vyžaduje úplnú stratu seba samého v zrieknutí sa: vlastných dobier, rodinných vzťahov, vlastnej vôle, vlastného tela a najmä toho aby to vytváralo dôvod “chvály” a “pýchy-namyslenosti”. Naozaj vyžaduje oddelenie sa od sveta pre život v tieni a ustraní, v tichu, samote, pokore a skrytosti nielen pred očami iných, ale aj pred vlastnými očami; život v znamení vďačnosti, ktorý neočakáva ani aby videl ani hodnotil ovocie svojej modlitby a svojej obety. Mních zakúša, v celej svojej skutočnosti, to čo Ježiš povedal svojím učeníkom: považujte sa neužitočných sluhov (Lk 17,10).2 Nemožno teda vykročiť, nesúc si v sebe tajné ambície e ilúzie; avšak kto sa cíti volaní do tejto formy zasvätenia, vychádza s najväčšou nádejou, s najväčším očakávaním srdca: byť s Pánom, páčiť sa iba jemu samému a byť upotrebený v Jeho láske.
Významný je v tomto zmysle aj opis povolania svätého Benedikta, ako ho zaznamenal svätý Gregor Veľký: “Zanechajúc literárnu formáciu, opustiac tiež rodičovský dom s otcovskými majetkami, túžiaci páčiť sa iba Bohu samotnému, hľadal sväté rúcho mníšskeho života (…) Radšej chcel prijímať od sveta utrpenie než obdiv, a byť konzumovaný v drine z lásky k Bohu viac než získať prestíž v tomto živote (…) sa dostal do jaskyne na opustenom mieste, ktoré sa volalo Subiaco; bohaté na čerstvé a priezračné premene (…) Stretol mnícha s menom Roman, ktorý po tom čo spoznal úmysel mladíka, obliekol mu svätý mníšsky habit a, nakoľko mu to bolo možné postaral sa o jeho potreby“.1 Sila túžby po Bohu podporí Benediktov odchod zo sveta, a bude ho podporovať v duchovných zápasoch, v ktorých sa bude musieť každý deň upevňovať, aby zostal verný Božiemu volaniu. A aby bol v Božích rukách poslušným nástrojom pre naplnenie tomu plánu, ktorí pre neho pripravil v prospech jeho početných nasledovateľov.
Stretnutie s Kristom v púšti: samota a spoločenstvo
Mníšske povolanie nie je len priľnutie a nasledovanie vznešeného ideálu duchovného života, ale aj silná neodolateľná skúsenosť, skúsenosť stretnutia s osobou Ježiša. Určitý druh zvádzania ktoré má ako obľúbené miesto púšť, alebo všeobecne izolované miesta, ťažko prístupné, krásne panenskou a strohou krásou. Jednoduchou a čírou krásou, ktorá je pripomienkou nadprirodzenej krásy, a ktorá má prispieť k formovaniu a vytváraniu vnútornej tváre mnícha.
Veď mních sa zakoreňuje na zemi, aby sa povzniesol do neba, a vytvára so svojím prostredím – kde žije svoju stabilitu – určitý druh symbiózy v ktorej sa jeden i druhý premieňajú vo vzájomný dar obojstrannej služby. Zatiaľ čo prírodné prostredie stráži mnícha, on zduchovňuje Zem a robí z nej takmer „raj“. V jednej zo svojich homílií, svätý Ján Zlatoústy hovoril: „Ak sa vyberieš do egypskej púšte, vidíš ju premenenú na najsladší raj; tam stretneš nespočetné množstvo zborov anjelov s ľudskými črtami, zástup mučeníkov, zástup panien; tam uvidíš zničené tyranstvo démona, a jasný triumf Krista … Jedným slovom, nebo, s jeho jasavým zborom hviezd, tak nežiari ako egypská púšť, ktorá nám všade ponúka stany svojich mníchov.“
Dôležitosť stabilitas loci (stabilita miesta) – ktorá sa mení na amor loci (lásku k miestu) – je vždy vo vzťahu k hlbokej skúsenosti s Prítomnosťou Božou. V Živote svätého Antona môžeme čítať : … potom čo sa stal už známym pre svoju svätosť (čo sa stala známou jeho svätosť), pretože sa bál aby nespyšnel, chcel sa utiahnúť na územie kde by bol neznámy. Jeden hlas mu vtedy povedal: „Ak sa chceš naozaj vzdialiť a žiť v tichu, choď do vnútornej púšte“ (…) Potom čo putoval (kráčal) tri dni, prišiel na veľmi vysokú horu; pod ňou pramenila priezračná voda (…) Okolo bola rovina a niekoľko paliem (…) Akoby inšpirovaný Bohom, Anton miloval to miesto“. Nie je to pre prírodnú krásu, prečo si mních obľúbi to miesto, ale pretože mu ho Boh ukázal a tam ho očakával. Tak aj miesto, v určitom zmysle, sa stáva sviatosťou Božej Prítomnosti. Kde je nejaký mních-pustovník, alebo nejaké cenobium (mnísi ktorí žijú spoločne život) prostredie sa premieňa a vyžaruje tajomnú nadprirodzenú silu.
Z tohto dôvodu aj miesto vstupuje ako určujúci prvok mníšskeho povolania. Významné svedectvo dáva p. André Emmanuel (1849-1903): Vo veku jedenásť rokov prechádzal medzi Riceys a Molesmes – územím s malými pustými údoliami a hustými lesmi bohatými na pramene. V jednej chvíli mu prišla myšlienka, ba dokonca konkrétna vízia kláštora a seba samého v ňom ako mnícha. Toto vnútorné vnímanie v ňom zostalo živé dlhé roky, zatiaľ čo sa usiloval realizovať iné plány (projekty). „Chcel som byť kapucínom, misionárom … Avšak všetky tieto moje plány sa rozplinuli v dyme, pretože boli moje, pochádzali so mňa; napriek všetkému myšlienka byť mníchom zostávala, lebo bola od Boha“
Rozlišovanie mníšskeho povolania a formácia
V rozlišovaní mníšskeho povolania je rozhodujúcim práve tento bod. Pochopiť či inšpirácia pochádza od Boha. Nie sú to osobné náklonnosti, prirodzené dary čo robia niekoho vhodného pre mníšsky život, ale vnútorné dispozície zveriť sa Božiemu plánu a pomoci jeho milosti. Milosti, ktorú Boh ponúka rôznym spôsobom, v cirkevnom prostredí, v presnom a konkrétnom kontexte komunity ktorú On pre každého vybral a naznačil.
Tam Pán uvedie povolaného do skúšky aby ho formoval. A prvou nevyhnutnou prácou na sebe je zrieknutie seba. Povolanie, naozaj, stojí na začiatku dlhého kráčania, ktoré musí priviesť k „poznaniu Boha“ skrze oslobodenie sa od všetkých falošným predstáv ktoré človek má – bez toho aby si to uvedomoval – o sebe, o iných, o Bohu samotnom. Výsledkom je „pôrod“ často prežívaný ako tržná rana a smrť, ktorý sa však čoskoro ukáže ako zdroj regenerácie a vnútorného rastu.
Aby sa predišlo každej ilúzii alebo znechuteniu, toto kráčanie je robené pod vedením duchovného otca, opáta – ktorý v kláštore nastupuje „na Kristovo miesto“ – Regula sv. Benedikta (RB) 2. Pretože mníšske povolanie sa rozvíja s podporou komunity (porovnaj RB 1). Mníšske povolanie sa prezentuje ako potreba radikálnosti v darovaní seba samého Bohu pre všetkých, ukazuje sa že nie je na mieste prílišná starostlivosť o seba a túžba po „sebarealizácii“, aby niekto nestratil svoju osobnosť. Takýto prístup vytvára vážnu prekážku v kráčaní za slobodou, pretože vytvára odpor Duchu Svätému.
Toto robí samozrejme nevyhnutnou askézu, zápas z vášňami, bdelosť srdca a najmä synovskú a úplnú otvorenosť srdca otcovi – alebo matke – v kláštore, ktorý ako múdry lekár a dobrý pastier (porovnaj RB 2.64.27.28) – kontroluje svedomie učeníka, hojí rany, varuje pred nebezpečenstvami, a pred pokušeniami ktoré môžu číhať počas kráčania. Základným predpokladom pre pravé dozrievanie v mníšskom živote je teda hlboký postoj pokory, ktorý sa konkretizuje v podriadení sa Božiemu Slovu a ľudskému sprostredkovaniu. Sklon počúvať alebo poslúchať podporuje väčšiu pozornosť Pánovi, a tomu kto hovorí v Jeho Mene, než vlastným myšlienkam alebo pocitom. Tak sa dáva priestor pre život vnútorného človeka, a to potom umožňuje pomaly pomaly narodiť sa a rásť mníchovi, ktorý vo chvíli povolania bol embryom.
Je zrejmé, aký význam a dôležitosť má vzťah, ktorý v mníšskom živote mnísi nadviažu so svojím opátom, v ktorom nevidia svojho „nadriadeného“, ale otca: ide o synovský vzťah zodpovedajúci vzťahu Ježiša Krista voči večnému Otcovi, celý preniknutá úctou a láskou. Z toho pramení aj schopnosť nových medziľudských vzťahov, úprimná láska a prijatie bratov a sestier, bez akejkoľvek možnej diskriminácie, v ochote dať život jeden za druhého, začlenenie tohto impulzu lásky do každodennej vzájomnej služby, predovšetkým v neúnavnom trpezlivom znášaní fyzických a morálnych nedostatkov každého z nich, a súperení v úcte a poslušnosti, aby sme v Kristovi vytvorili jedno srdce a jednu dušu. (porovnaj RB 63.72). Pre toho kto vyrastal v spoločnosti silne poznačenej hľadaním blahobytu a osobnej prestíže za každú cenu, si tento spôsob života vyžaduje radikálnu zmenu mentality.
Mníšske sľuby
Formy mníšskeho života môžu byť rôzne – a aj v našej dobe sa objavili jeho nové spôsoby – všetky sa však musia v základe prispôsobiť pôvodnej skúsenosti starovekého mníšstva. Pre nás na Západe bolo mníšstvo kodifikované v diele Bededikta z Nurzie (Norcia). V Benediktovi a v jeho Regule (RB) kresťanské mníšstvo našlo svoju typickú a trvalú formu.
On chce, aby mníšske sľuby boli skladané so zrelou zodpovednosťou, a mali definitívny charakter. Sľuby sú považované za skutok Bohoposty, ktorý je vložený do slávenia Eucharistie, aby sa tým vyjadrilo, že sľuby sú podieľaním sa na obetnom dare Kristovej obety. Preto musia byť robené v plnej slobode, a najmä s úplným priľnutím srdca: sú najvyšším skutkom lásky človeka k Bohu. Mníšske sľuby sú iné ako rehoľné, a sú trojitým vyjadrením vyznania Viery, Nádeje a Lásky. Ony ponárajú mnícha do Tajomstva Najsvätejšej Trojice, a robia z neho žiariaci odraz Božej koinonie (spoločenstva). Sú tri:
- Sľub Stability
- Sľub Konverzie života
- Sľub Poslušnosti
Sľub Stability zakoreňuje mnícha, s vierou a úplnou vernosťou, v Bohu a v Komunite ktorej sa stáva riadnym členom.
Sľub Konverzie života – ktorý v sebe zahŕňa čistotu-cudnosť a celibát, chudobu, pokoru – je vyznaním nádeje, pretože všetko čo mních opúšťa, tak to zanecháva s víziou na to čo ho očakáva: samotný Boh – DOBRO a DOBROTA, ktorý sa mu stáva všetkým.
Sľub poslušnosti – viaže nerozlučne mnícha ku Pánovi takým „áno“, ktoré je vedomým súhlasom s Jeho svätou vôľou. Je putom lásky, a s Láskou, ako odpoveď Tomu ktorý nás miloval ako prvý, už od večnosti (porovnaj Ef 1,4).
Keď mních žije verne svoje sľuby, dosahuje plnú slobodu a vyjadruje radosť svojej úplnej prináležitosti Pánovi.
Eschatologické znamenie a prítomnosť v dejinách
Mníšske povolanie je osobitne povolané, aby v Cirkvi alebo vo svete, žiarilo ako veľkonočný život, ako znak zmŕtvychvstania. Živor mníchov – pokiaľ je taký svätý ako by mal byť – evanjelizuje jednoducho už svojou existenciou, ktorá je úplne zameraná na Nebo, ktoré je cieľom každého ľudského života. To čo blahoslavený milánsky kardinál-benediktínsky mních Alfréd Ildefons Schuster,OSB (1880-1954) nazýval „oddanosť Nebu“ nie je pietistický postoj, tým menej vyhýbanie sa životu, ale konkrétne vyjadrenie toho, čo sv. Pavol vyjadruje v liste Rimanom o utrpení a posvätení vesmíru, ktorý Kristus vykúpil. Mnísi – hovorieval jeden z dávnych otcov – sú tí čo žijú na Zemi, vedomí si však, že všetky ich „záležitosti sú v Nebi“. Preto aj keď žijú realisticky v prítomnosti, robia všetko tak, aby všetko prinášalo ovocie pre Večnosť, aby všetko vzdávalo oslavu Bohu: „ut in omnibus glorificetur Deus“ (1.Petrov list 4,11; porovnaj RB 57,9). Tieto slová sú, dá sa tak povedať, ústrednou melódiou a znelkou benediktínskeho mníšstva.
V tomto pohľade, aj najprísnejšia askéza je osvetlená radosťou, a každé ľudské utrpenie prekvitá do nádeje. Vášnivé hľadanie Pána spôsobuje, že jarmo je sladké a bremeno nasledovania Krista je ľahké. (porov. Matúš 11,28-30) a človek „beží s nevýslovnou sladkosťou lásky po ceste, ktorá vedie k Bohu“ (porovnaj RB, Prológ 49), cesta ktorá sa rozšíri v srdci, keď je naplnené Duchom Svätým. Mnísi sú nazývaní „Pneomatoforoi“ – nositelia Ducha Svätého: duchovní mužovia a ženy ktorí žijú úplne pod vanutím Ducha, ktorý ich sladko, jemne a energicky tlačí po cestách ktoré sú tak náročné, ako sú aj obdivuhodné.
Byť skutočnými mníchmi sa rovná byť svedkami, pravými nástupcami mučeníkov. Je to samozrejmý dôsledok radikálnosti tohto povolania. Je to jasný dôsledok radikálnosti tohto povolania: zjavnej zbytočnosti a bezvýznamnosti pre spoločnosť postavenej na dynamike prestíže a efektívnosti, a teda plnej agresívneho napätia.
Ak je každý kresťan povolaný pripodobniť sa Kristovi, mnísi musia o to viac odrážať duchovnú krásu ako najpodobnejšie ikony, ako sa rada vyjadruje východná Cirkev. Krása, ktorou je jednoduchosť, pokora a miernosť srdca, úcta a dobrotivosť ku každému stvoreniu, vidiac vo všetkých pečať Stvoriteľa.
Špecifická charizma mníšstva, ktorá v podstate spočíva v potvrdení primátu Boha, a teda transcendentného rozmeru osoby, však neumiestnuje mníchov mimo a nevytláča ich mimo dejín. Sú veľmi prítomní vo všetkých ľudských záležitostiach, a veľkých problémoch ktoré trápia ľudí v každom veku. Sú vo svete prítomní svojím vlastným spôsobom, predovšetkým modlitbou, ktorá prináša svätosť a láskou, ktorá ich ukrižuje samotnému svetu, aby ho spasila (porovnaj Gal 6,14). Oddelení od všetkých, zjednotení so všetkými.
Nedávno ( v r. 1996) to ukázalo sedem trapistických mníchov z Notre Dame d’Atlas v Alžírsku, ktorých islamskí extrémisti podrezali ako jahňatá. Kardinál Lustiger, naozaj bez rétoriky, na ich pohrebe v Notre Dame v Paríži mohol povedať, že sa vopred dohodli, že dajú svoje životy, aby boli svedkami ukrižovanej Lásky. A to s pokorným vedomím, že nie sú nadradení ostatným. Preto vedome pridružili svoju smrť k mnohými ďalším, ktorých rovnako násilná smrť zostala v ľahostajnosti a anonymite. Práve tak to púše prior p. Christian de Chergé vo svojom závete: „Môj život nemá vyššiu cenu ako iný. Nestojí ani menej, ani viac. V každom prípade nemá už nevinnosť detstva. Žil som dosť dlho na to, aby som sa považoval za spolupáchateľa zla, ktoré vo svete zrejme prevláda, a tiež toho, čo ma môže slepo zasiahnuť. (…)“ Áno, píše to aj tomu, kto zdvihne ruku, aby ho zabil, „priateľovi poslednej chvíle“, pre ktorého z jeho srdca prúdi nielen odpustenie, ale aj vďaka plná nadprirodzenej radosti v nádeji, že ho nájde v dome jediného Otec, kam všetci vchádzame ako požehnaní lotri, pretože nám bolo odpustené.
Práve v tejto hlbokej pokore, ktorá ho núti sedieť ako – a – s Ježišom Kristom za stolom hriešnikov, spočíva vnútorná krása mníchov, kalogeroi, krásnych starších, ktorých takými urobila múdrosť srdca (sapientia cordis), ktorá sa zhoduje s bláznovstvom kríža (stultitia cordis)
Video z Večných sľubov Benediktínky zo Slovenska Márie Sofie K. v Taliansku https://www.youtube.com/watch?v=FzobR96R1II
Video z Večných sľubov Benediktínky zo Slovenska Márie Sofie K. v Taliansku
Odporúčaná literatúra na prehĺbenie poznania mníšskeho povolania a pozvania nás všetkých do kontemplácie a kontemplatívneho postoja k životu:
Regula svätého Benedikta
Accatoli Luigi, Boh chce s nami tancovať, Rozhovor novinára Luigiho Accatoliho s priorom Kartúzy Serra San Bruno, Dobrá kniha 2014; ss.144 (vypredané, pripravuje sa nové vydanie): Redaktor talianskeho denníka Coriere della Sera Luigi Accatoli tri dni viedol rozhovor s otcom Jacquom Dupontom, priorom kartuziánskeho kláštora Serra San Bruno. Kniha je prekvapujúco otvoreným rozhovorom o duchovnom živote príslušníkov jednej z najprísnejších reholí. Je zároveň pozvaním pre moderného človeka, aby sa poučil múdrosťou tejto prastarej rehole. Je poukázaním na tie stránky, Boha, Cirkvi, modlitby, všedného života, ktoré nám v dnešnom rýchlom svete akosi unikajú. Je pozvaním prijať Božie vyzvanie do tanca.
Sarah kardinál Róbert, SILA TICHA. Proti diktatúre hluku, Rozhovory kardinála s Nicolasom Diatom, Lúč 2017, 312 ss.: Kardinál Robert Sarah je jedna z najvýznamnejších osobnosti súčasného katolíckeho sveta. Po jeho veľmi úspešnej knihe Boh alebo nič vychádza jeho ďalšia kniha, v ktorej obhajuje ticho. Je opäť rozhovorom francúzskeho spisovateľa Nicolasa Diata s kardinálom. V odpovediach veľmi presne pomenúva a detailne rozoberá horúci problém dnešného sveta – ohlušovanie sa všemožnými formami hluku a prehnanej činorodosti, ktoré vyplývajú okrem iného zo strachu moderného človeka z ticha a utiahnutia sa do vnútra vlastného srdca. Varuje pred dôsledkami, ktoré tento životný štýl prináša a ozrejmuje, prečo ho treba čo najrýchlejšie zmeniť. Nešetrí ani predstaviteľov Cirkvi, ktorí tiež prepadajú svetským trendom. Rozsiahlo sa dotýka aj veľmi chúlostivých otázok, akými sú vhodnosť či nevhodnosť mlčania zoči-voči nespravodlivosti, chorobe, smrti i otázke tzv. mlčania Boha.
Otec Hieroným, trapistický mních, Možnosti a melódie; Škola kontemplatívneho života , Lúč 2021, 112 ss.: Možnosti a melódie sú školou kontemplatívneho života, učia dôvernej Božej blízkosti, sú teda určené mníchom, no nielen im. Obracajú sa na všetkých Božích priateľov vo svete, ktorí chcú napredovať, žiť naplno v dôvernej Božej blízkosti, no potrebujú radu a pomoc a chýba im duchovný otec, učiteľ, ktorý by im ukázal cestu. Otec Hieronym vytyčuje smer cesty, upozorňuje na záchytné body, neúnavne upriamuje pozornosť na vytúžený cieľ, pritom však nemá v úmysle zľahčovať, ani neponúka náhradu za osobné úsilie. Možosti a melódie sú výpoveďou zrelého muža, mnícha a kňaza, ktorý naplno využíva nadobudnuté poznanie a životné skúsenosti. Jeho rady a varovania sú preniknuté láskavosťou a dobrotou. Vďaka tomu si nachádzajú cestu k našim zraneným srdciam túžiacim po pochopení a láske, po živote modlitby a spojenia s Bohom.
