Lectio Divina 1Kr 19,11-13
Mních sa pýta Slova, aby mu dalo nejakú informáciu o Tichu, ale v tomto prípade nejde o ticho, ktoré obklopuje a stráži život poustovníkov, ale o tom hroznom tichu, ktoré raz všetci (tiež mnísi) skôr alebo neskôr skúsia: ticho resp. mlčanie Boha.
Úryvok, ktorý je možno najvýrečnejší a najproblematickejší, čo sa toho týka je časť Prvej knihy kráľov, v ktorej prorok Eliáš dostáva tajomné zjavenie na vrchu Horeb (1Kr 19,11-13). Vo verši 12 sa číta zvláštne vyjadrenie, ktoré v hebrejčine znie: „Qól demamah daggah“.
Prvá otázka, ktorú si dáme sa týka významu pojmu demamah. Zdalo by sa logické, ak pozrieme ostatné použitie prítomné v Písme, že znamená „ticho“. No možno poznamenať, že staré preklady Biblie vždy použili výrazy odlišné než „ticho“ (silentium), ako napr. vánok, vetrík, šelest, šepot, šum vánku atď. Stalo sa to pravdepodobne preto, že vedľa slova demamah je slovo qól, čo doslovne znamená: zvuk, hlas. Dokonca v Biblii toto slovo (ktoré ma tiež zmysel „hrmenia“) je často použité na označenie Božieho hlasu, ktorý sa prejavuje vo svojej plnej moci (por. Ž 28 kde „qól“ je použité na označenie hrmenia ako vyjadrenia Božieho hlasu). Toto prvé protirečenie sa mi zdá až mimoriadne užitočné pre preniknutie do hlbokého zmyslu textu: je to akoby sa chcelo v Písme tvrdiť, že silentium (ticho) nie je obyčajné chýbanie či nedostatok zvuku, ale má svoj „hlas“: hlas mocný ako hrmenie, pretože je hlasom Božím. Toto je viac než len povedať jednoducho: „zvuk ticha“, ide o slávnostný a hlučný hlas ako hrmenie: hlas ticha. Autor biblického textu použil zámerne práve tento netypický obraz, a skutočne ho používa práve preto, aby podčiarkol vrcholný moment tefánie (Božieho zjavenia), ktorá je takto oveľa prenikavejšia. V súvislosti s týmto mi prichádza na um vyjadrenie jedného mladíka, ktorý prišiel k nám na duchovné cvičenia a ktorý, vzhľadom na naše ticho povedal, že pre neho je „ohlušujúce“!
Tretí výraz daggah, potvrdzuje nedefinovateľnosť a nekontrolovateľnosť tejto udalosti, veď naozaj tento „hlas ticha“ je „jemnučký“, v zmysle, že újde, je nedotknuteľný, nezachytiteľný. V Rim 8,26 sa neskôr povie, že Duch Svätý sa modlí v nás nevysloviteľnými vzdychmi, čo má prakticky obdobný význam ako daggah. Teda čo vlastne vníma Eliáš na Horebe po vetre, zemetrasení, ohni, ktoré sú typickými obrazmi pre tradičnú teofániu? Verím, že najlepším spôsobom, aby sme si urobili predstavu je vyjadriť to: „Neuchopiteľný (nespútateľný) hlas ticha“.
Podľa mňa máme pred sebou mimoriadnu formu Teofánie, ktorá hoci je podaná v protirečení a protiklade s troma predošlými, nestráca, ale skôr novým spôsobom potvrdzuje samotný charakter Božieho zjavenia sa. Zdá sa mi, ako som už spomenul, že tu sa nachádzame pred jedným z najväčších zjavení sa Boha, ktoré treba určite postaviť vedľa teofánie v Ex 3 a zvlášť Ex 3,14 „Ja som Ten, ktorý som“, ktorá bola tradične používaná (najmä cez text LXX) ako základ pre ontologické úvahy o Bohu. Ale čo možno povedať zoči voči tomuto zjaveniu.sa ticha? Že nejde vlastne o vlastné a pravé zjavenie, pretože ontologicky ticho je obsencia slova? Ako sa môže v tichu predstaviť Ten, ktorý zo Slova urobil sviatosť stretnutia sa s ľudstvom?
Eliáš, vzor mnícha, je človek Slova, ten kto sa stavia do Pánovej prítomnosti, aby v nej prijal každé posolstvo, ktoré vyjde z jeho úst, ale nečakane (zrazu) sa nachádza zoči-voči Tichu. Nie však tomu tichu, ktoré doteraz sledoval a dobrovoľne uskutočňoval vo svojom živote s cieľom zlepšovať počúvanie Slova, ale je pred tichom (a v tichu), ktoré je divné a nepredpokladané, ktoré sa na prvý pohľad priamo predstavuje ako chýbanie slova. Dokonca je mu dané (nanútené) bez toho, že by chcel, že by ho hľadal, plánoval. Ticho, ktoré ho naskrz preniká, a ktoré okolo prechádza v dialógu búrajúc (narušujúc) každú schému, či racionálnu úvahu.
Tento text nám tiež hovorí a učí nás aké sú Eliášove reakcie na toto ticho. Aké sú? „Ako ho počul, zakryl si tvár“. Nie je uvedené (opísané) žiadne hodnotenie o prítomnosti, či neprítomnosti Pána (ako to bolo urobené pri predošlých fenoménoch), žiadna špekulatívna úvaha: prorok jednoducho zahaľuje svoju tvár. Ticho plodí ticho, pretože tak robí evidentným rozmer Prítomnosti: nemôže nič iné len mlčať. Práve v tomto prístupe Eliáša (mnícha) sa pochopí hodnota ticha – prítomnosti. Ak mlčanie nie je vlastná činnosť toho, kto hovorí, tak mlčanie Boha je, tak povediac, vzorový a mimoriadny spôsob uplatňovania svojho vzťahu – dialógu s ľudstvom, ktorým je Slovo. Toto nie je len v texte nájdená dialektika, ale sa nachádzame pravdepodobne pred samotnou podstatou Slova (Logos), ktoré pochádza z ticha a do ticha sa vracia.
Mních, ktorý v tichu a v samote mení svoj vlastný život na pozorné počúvanie Slova, v určitom momente, sa náhle a nepripravene, nachádza pred týmto Zjavením (Epifaniou); pred neočakávaným tichom, ktoré mu zjavuje hĺbku srdca v jeho vzťahu s Bohom. Ticho, ktoré sa stáva cestou, pretože je tichom, ktoré je Niekým, a teda tiež aj Pravda. Ticho, ktoré nie je len tajomstvom Prítomnosti, ale Prítomnosť samotná. Je Osoba, ktorá ťa prijíma a ponára Tvoj život do svojho.
Ticho, ktoré sa stáva životom.
Nemožno teraz urobiť nič menej než myslieť na ticho Otca v momente ukrižovania, to znepokojujúce ticho, ak je čítané v tomto pohľade, sa javí vo svojej veľkosti ako chvíľa najväčšej blízkosti (spojenia ) Krista s Otcom. A hrozné slová Ž 21 „Bože môj, Bože môj prečo si ma opustil“, sú v skutočnosti modlitbou, ktorá najlepšie vyjadruje toto spoločenstvo. Keď človek cíti vychádzať zo svojho srdca tento výkrik, už je v Otcovom náručí!
Verím, že toto je ponuka, ktorú ticho mnícha (a zvlášť ticho žité v Kartúze), dnes môže dať človeku. Ticho a neprítomnosť Boha sú veľkou drámou filozofického myslenia (a tiež aj teologického) týchto posledných rokov, ale povedal by som, že sú tiež aj najväčším objavom. Myslenie človeka dnes nemôže urobiť (uskutočniť) nič menej ako kontaktovať sa a mať vzťahy s týmto tichom a vo chvíli, keď sa tento „vzťah“ stane skutočne plným a hlbokým, vtedy každá úvaha sa stane modlitbou a človek nemôže urobiť nič iné len … zahaliť si tvár plášťom a vstúpiť do Pánovej prítomnosti.
