Foto: vaticannews.va
Zdroj:
https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2025-02/peter-dufka-sj-vnutorna-modlitba.html
Deň zasväteného života, ktorý si každoročne pripomíname 2. februára, je venovaný všetkým, ktorí zasvätili svoj život Bohu prostredníctvom rôznych rehoľných a duchovných povolaní. Tento deň zároveň poukazuje na hodnoty, ktoré majú predovšetkým duchovný charakter.
Podstata zasväteného života spočíva vo vnútri, v srdci človeka, ktorý sa usiluje predovšetkým o svoj vzťah k Bohu, a až na druhom mieste sa stará o všetko ostatné. Toto východisko k akejkoľvek činnosti silne kontrastuje s duchom tohto sveta, kde sa kladie hlavný akcent na vonkajšiu, viditeľnú a merateľnú činnosť. To, čo by zasvätené osoby, ale do istej miery každého kresťana malo charakterizovať, je vnútorná modlitba, ktorú predchádza interiorita a bdelosť. Skúsme si tieto aspekty duchovného života všimnúť trochu bližšie.
1. INTERIORITA je pojem, ktorý sa nachádza nielen v kresťanstve, ale aj v iných veľkých náboženstvách. Má svoje korene v antropologickej štruktúre človeka. Každý človek je do istej miery schopný vnímať jemné podnety, ktoré vychádzajú z jeho vnútra. Louis Massignon, francúzsky orientalista a teológ, tvrdil, že nie každá kultúra je rovnako citlivá na vnímanie interiority človeka, a že dokonca i jazyk je odrazom tejto väčšej či menšej vnímavosti. Tak napríklad „indoeurópske jazyky sú viac vytvorené na vyjadrenie vonkajšieho, svetského poriadku, zatiaľ čo semitské jazyky, ako napríklad hebrejčina a aramejčina, majú veľké množstvo výrazov na zachytenie vnútorného sveta človeka.Interiorizácia usmerňuje pozornosť na vnútro človeka do takej miery, že neraz vedie k úniku z vonkajšieho sveta.
V dejinách spirituality poznáme tzv. eremitov, ktorí sa rozhodli žiť sami na osamelých miestach, kde vedome odmietli spoločenské kontakty. Rozmanitosť, bohatstvo a vznešenosť duchovného života ich fascinovalo do takej miery, že im aktívna činnosť vo svete vôbec nechýbala. Takzvaný únik zo sveta však pre nich neznamenal odmietnutie sveta, ale vytvorenie priestoru na zveľaďovanie hodnôt vlastného vnútra.
Tomáš Kempenský vo svojom Nasledovaní Krista píše, že „Duchovné osoby sa nevyhýbajú komunikácii s ľuďmi, avšak kedykoľvek môžu, tešia sa z komunikácie s Bohom v skrytosti… Kto teda chce zveľaďovať vnútorný a duchovný život, musí sa spolu s Ježišom vzdialiť od davu ľudí.“ Avšak fyzická vzdialenosť od ľudí nevedie automaticky k prehĺbeniu duchovného života a naopak. I človek v rušnom prostredí si dokáže ustrážiť vnútorné ticho a modlitbu. Veľmi dobre to zachytávajú dve diela Carla Carretta. Prvé má názov: Listy z púšte. Vznikli v čase, kedy sa tento mystik potreboval utiahnuť na osamelé miesto, aby našiel pokoj srdca. Druhé dielo má už iný názov. Púšť uprostred mesta. Tu už nepotreboval nikam odchádzať, pretože pokoj srdca a tichú modlitbu si ustrážil i rušnom prostredí.
2. BDELOSŤ. Interiorita teda neznamená len fyzickú vzdialenosť od vonkajších podnetov. Ide o bdelosť nad podnetmi, ktoré neraz rezonujú v srdci človeka. Bdelosť srdca nad tým, čo sa v ňom odohráva, čo doň vstupuje a čo v ňom pracuje.
Nestačí sa teda len fyzicky vzdialiť od zbytočne rušivých podnetov, treba sa od nich vzdialiť predovšetkým vnútorne. Ján Klimak v tejto súvislosti odporúča: „Zatvorte dvere svojej cely a chráňte ju od zlých túžob a podnetov. Zatvorte dvere svojho jazyka pred zbytočnými slovami a dvere srdca pred zlými duchmi, ktorí by chceli doň vstúpiť“ [Rebrík do neba 27, PG 88, 1100a]
Významný duchovný autor z 5. storočia Diadochos z Fotiky hovorí: „Ten, kto sa naučil zachytávať hnutia čistého srdca sa vzďaľuje od hnutí telesných žiadostí. Duch Boží vnáša svoje svetlo do jemného a osamoteného srdca človeka, čím ho zbavuje tieňov hrubých obrazov a predstáv.” [Gnostické kapitoly, 57]. A Nikodém Hagiorita (1749–1809) významný mních, žijúci na Monte Athos k tomu dodáva: „Boží Duch, ktorý sa udomácni v bdelom srdci človeka, poskytuje tichú radosť, ktorá automaticky odvádza od iluzórnych radosti zmyslových zážitkov.”
Bdelosť srdca je súčasťou kresťanskej askézy, ktorá nikdy nebola zameraná proti telu, ale proti jeho zneužívaniu či hedonizmu. Majster interiority, svätý Augustín, na ľudské telo hľadí bdelými, Božími očami, keď hovorí: „Si to ty, Pane, kto nám dal toto krásne telo, ako ho vidíme, zložené z údov a ozdobené pôvabnými tvarmi; si to ty, kto doň vložil všetky podnety živej bytosti, aby zostalo zdravé a bezpečné vo svojej celistvosti.“ (Les Confessions, liv. i, kap. 7, č. 12, prekl. P. de Labriolle, coll. 1.1, Paris, 1933,s.11).
3. VNÚTORNÁ MODLITBA. XVII. storočie si hlavne vo francúzskom kontexte vyslúžilo prívlastok „veľké“. Znamenalo totiž radikálnu zmenu v duchovnej orientácii. Bolo to víťazstvo teocentrizmu nad antropocentrizmom. Moderný človek čelí životným podmienkam, ktoré ho vrhajú do hektického sveta plného povinností, kde chýba čas na hlbší pohľad do vlastného vnútra. Dokonca aj v kláštoroch materiálne a spoločenské požiadavky zasahujú do všetkých činností, čo môže narušiť vnútorný pokoj. František Saleský zdôrazňoval, že bez vnútornej, tichej modlitby sa nielen rehoľný, ale i kresťanský život riedi a degraduje. Preto je vnútorná modlitba potrebná v každom povolaní, v každom životnom stave. Podľa neho Boh nikdy neprestáva hovoriť k našim srdciam prostredníctvom posvätných vnuknutí a vnútorných impulzov (pozri É.-M. Lajeunie, “Saint François de Sales et l’esprit salésien“, Paris, 1962, s. 79-81). Tento prístup k modlitbe si vyžaduje existenciu akoby “tajnej záhrady duše”, do ktorej sa človek vracia uprostred každodenných povinností. Môže sa to realizovať prostredníctvom recitácie jednoduchých modlitieb, ako je Otče náš, alebo krátkym upriamením mysle na Boha, v ktorom si človek uvedomí Jeho prítomnosť. V tejto súvislosti sv. Augustín zdôrazňuje dôležitosť objavovať Boha vo vlastnom vnútri: Hovorí: „Nebol by som, Bože môj, keby si nebol vo mne. Alebo skôr by som nebol, keby som nebol v tebe” (“Vyznania“, kniha I, kap. 2). A pokračuje. „Boh je mi vnútornejší než moje vnútro” (“interior intimo meo”) a zároveň “vyšší ako moje najvyššie ja” (“superior summo meo”). Vnútorná modlitba je tak miestom stretnutia imanencie a transcendencie, subjektivity a milosti, kde všetko vychádza od Boha a privádza naspäť k Nemu“.
Milí priatelia, nech nám deň zasväteného života pomôže, prostredníctvom modlitby, citlivo vnímať a kultivovať naše vnútro, v ktorom prebýva Boh[1].
[1] Porov. Maurice Nédoncelle, „Intériorité et vie spirituaelle“, in Dictionnaire de spiritualité XLVIII-XLIX, Paris 1970, 1889-1903.
