Sobota, 11. október 2025; Sála Konzistoria
(preklad A.Solčiansky)
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Pokoj s vami! Dobrý deň všetkým a vitajte!
Drahí bratia a sestry, ďakujem vám, že ste tu. Toto stretnutie nám ponúka príležitosť zamyslieť sa nad povolaním k pustovníckemu životu v Cirkvi a v dnešnom svete. Chcel by som začať slovami, ktoré Pán povedal Samaritánke a ktoré čítame v Jánovom evanjeliu: „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. 24 Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4, 23.24). Áno, Otec hľadá a volá v každom čase mužov a ženy, aby sa mu klaňali vo svetle jeho Ducha a v pravde zjavenej jeho jednorodeným Synom. Volá ženy a mužov, aby sa mu úplne zasvätili, aby ho hľadali a počúvali, aby ho chválili a vzývali, vo dne i v noci, v tajomstve svojho srdca. „Ale keď sa ty ideš modliť ,“ hovorí Ježiš, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. (Mt 6,6). Najprv Pán volá, aby sme vošli do tohto skrytého miesta srdca a trpezlivo ho formovali: pozýva nás k vnútornému ponoreniu, ktoré vyžaduje cestu vyprázdnenia a zbavenia sa seba samého.
Keď už vojdeme, žiada nás, aby sme zavreli dvere pred zlými myšlienkami, aby sme si zachovali čisté, pokorné a mierumilovné srdce, prostredníctvom bdelosti a duchovného boja. Až potom sa môžeme s dôverou odovzdať dôvernému dialógu s Otcom, ktorý prebýva a vidí v skrytosti a v skrytosti nás napĺňa svojimi darmi.
Toto povolanie k adorácii a vnútornej modlitbe, vlastné každému veriacemu, ste vy, pustovníci a pustovníčky, povolaní žiť príkladným spôsobom, aby ste boli v Cirkvi svedkami krásy kontemplatívneho života. Nie je to útek zo sveta, ale obnova srdca, aby bolo schopné počúvať, zdroj tvorivého a plodného konania lásky, ktorú nám inšpiruje Boh. Dnes, vo svete, ktorý je čoraz viac odcudzený vplyvom médií a technológií, je toto volanie k intimite a tichu potrebné viac ako kedykoľvek predtým, aby sme mohli žiť v kontakte so sebou samými, so svojimi blížnymi, so stvorením a s Bohom. Lebo z intímneho priateľstva s Pánom sa znova rodí radosť zo života, úžas z viery a chuť po cirkevnom spoločenstve.
Vaše odlúčenie od sveta vás neoddeľuje od ostatných, ale spája vás v hlbšej solidarite. Evagrius z Pontu píše: „Mních je ten, kto je oddelený od všetkých a zároveň spojený so všetkými“ (Traktát o modlitbe, 124) [1], pretože modlitbová samota vedie k spoločenstvu a súcitu s celým ľudským rodom a so všetkými stvoreniami, a to ako v dimenzii Ducha, tak aj v cirkevnom a spoločenskom kontexte, do ktorého ste začlenení ako kvas Božieho života.
Diecézny pustovník „zostáva postavou v otvorenom vzťahu s telom Cirkvi a telom histórie“[1].
Vaša jednoduchá prítomnosť a modlitbové svedectvo, prostredníctvom spoločenstva s biskupom a bratských vzťahov s farármi, sa stávajú cennými a plodnými, pretože obohacujú „duchovný dych“ kresťanskej komunity. To platí najmä vo vnútrozemí krajiny, vo vidieckych oblastiach, kde je stále menej kňazov a rehoľníkov a farnosti sú stále chudobnejšie, pokiaľ ide o možnosti, ktoré ponúkajú. Aj v anonymných a komplexných mestských prostrediach, poznačených zlým osamelosťou, sú pustovnícke prítomnosti oázami spoločenstva s Bohom a s bratmi.
Zatiaľ čo zostávate verní dedičstvu, ktoré ste dostali od Otcov Cirkvi v zachovávaní Slova prostredníctvom lectio divina a služby Chvály a príhovoru modlitbou žalmov, ste zároveň povolaní interpretovať nové duchovné výzvy s tvorivosťou Ducha Svätého. Je to totiž Paraklét (Utešiteľ), ktorý vás otvára dialógu so všetkými hľadačmi zmyslu a pravdy, vychováva vás, aby ste sa podelili o ich duchovné hľadanie, ktoré je často zmätené, a usmerňovali ho. Všetci môžete povzbudiť svojich blížnych, aby sa vrátili k sebe samým, aby znovu našli ťažisko svojho srdca, ako nás to naučil pápež František v encyklike Dilexit nos. A tam, v hĺbke duše, môže každý objaviť oheň túžby po Bohu, ktorý horí a nikdy nezhasína, ako nás učí svätý Augustín: „Tvoja túžba je tvoja modlitba; ak je túžba nepretržitá, nepretržitá je aj modlitba“ (Enarr. in Psalmos, 37, 14). Vy ste strážcami a svedkami tejto túžby, ktorá prebýva v každom človeku, aby ju každý mohol objaviť a pestovať vo svojom vnútri.
Milovaní, táto naša pohnutá doba vás napokon vyzýva, aby ste „do tajomstva Kristovej príhovoru za celé ľudstvo, ktoré chcelo „stáť medzi“ stvorením, krehkým a ohrozeným zlom, a milosrdným Otcom, zdrojom všetkého dobra“ [2]. Povolaní stáť na stráži s pozdvihnutými rukami a bdelým srdcom, kráčajte vždy v Božej prítomnosti, solidárni s utrpením ľudstva.
S pohľadom upretým na Ježiša a s otvorenými srdcami pre jeho Ducha života plávajte spolu s celou Cirkvou, našou matkou, po búrlivom mori dejín smerom k kráľovstvu lásky a pokoja, ktoré Otec pripravuje pre všetkých. Ďakujem.
[1] Kongregácia pre Inštitúty Zasväteného života a Spoločnosti apoštolského života, Spôsob pustovníckeho života v Partikulárnej Cirkvi (diecéze). «Ponam in deserto viam (Is 43,19)». Usmernenia (30 decembra 2021), 10.
[2] Spôsob pustovníckeho života v Partikulárnej Cirkvi (diecéze). «Ponam in deserto viam (Is 43,19)». Usmernenia (30 decembra 2021), 18.
