Skalka, neďaleko Trenčína je spätá so životom sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Spoľahlivé správy o svätých pustovníkoch máme z legendy Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Beňadika mučeníka, ktorú napísal ich súčasník, päťkostolský biskup blahoslavený Maurus v rokoch 1064-1070.
Svorad bol pôvodom Poliak. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom, neďaleko slovenskej hranice zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13. storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi.
Okolo roku 1020 Svorad prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hipolyta na Zobore, ho prijíma opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.
Andrej-Svorad sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika. Svätý Andrej-Svorad žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.
Jeho denná práca spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu. Po práci si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedadlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Ak mu hlava klesla, hneď ho udrel kameň.
Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.
Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v Nitrianskej katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálffyovom relikviári z roku 1674.
Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Tri roky podľa jeho príkladu viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali ho a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol počas celého roka sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v Katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre. Na mieste jeho hodenia do Váhu bol postavený dvojvežový kostolík na Malej Skalke zasvätený obidvom svätcom pustovníkom.
Najstaršie zobrazenie sv. Andreja-Svorada pochádza od biskupa Maura, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). Najstarším vyobrazením sv. Beňadika je pravdepodobne herma (relikviár hlavy) zo 14. storočia, dnes sa nachádzajúci v Budapeštianskom múzeu.
V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava boli Andrej-Svorad a Beňadik kanonizovaní spolu s uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Spoločný sviatok sv. Andreja-Svorada a Beňadika je 17. júla a sú hlavnými patrónmi Nitrianskej diecézy. Sv. Andrej-Svorad je od roku 1739 aj patrónom mesta Nitry. Oboch svätcov si uctievajú nielen benediktíni, ale aj kamalduli a pavlíni.
Hlásia sa k nim Poliaci, lebo vo všeobecnosti sa predpokladá poľský pôvod sv. Andreja-Svorada. Maďari vidia vo Andrejovi-Svoradovi i Beňadikovi dávnych hostí na Panónskom vrchu; Česi zas považuju Andreja-Svorada za svojho priateľa lebo sa traduje, že v Nitre ho navštívil Prokop Sázavský. Najvernejšie si ich však uchoval v pamäti i v úcte slovenský ľud, uprostred ktorého žili.
Skalka sa vďaka Andrejovi-Svoradovi a Beňadikovi stala známym pútnickým miestom a je dokonca označovaná za najstaršie pútnické miesto vtedajšieho Uhorska. Zároveň sa stala významným duchovným centrom po celé storočia. V r. 1224 tu bolo nitrianskym biskupom Jakubom založené benediktínske opátstvo, ktoré v neskoršom období nitriansky biskup Ján Püsky v r. 1644 odovzdal jezuitom.
Kláštor predstavoval dar duchovného, vzdelanostného a všeobecného kultúrneho vzrastu, nielen pre obyvateľov Skalky, ale aj celého Považia, ba i značnej časti Slovenska. Kláštor bol ohniskom evanjelizácie, ale aj duchovnej a materiálnej kultúry. Na Skalke, ako zaznamenávajú dobové záznamy z tých čias „mohutnel nábožný spev veriacich v slovenčine (idiomate slavonico). “ Jezuiti tu pôsobili do svojho zrušenia r. 1773.
Toto posvätné miesto však bolo žiaľ poznačené vojnami a postupne pustlo. V 18. storočí boli tak kláštor ako i kostol značne poškodené. Dlhý čas sa na tomto pamätnom mieste nachádzali len zrúcaniny, avšak zbožný ľud ani vtedy sem neprestával putovať a konať pobožnosti. Konečne r. 1853 z milodarov veriacich bol na Malej Skalke znovu postavený kostol. Po ďalšom spustošení a následnom zrekonštruovaní bol 13. júla 1924 kostol opäť posvätený nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom za prítomnosti spišského biskupa Jána Vojtaššáka a za účasti tridsaťtisíc pútnikov. Pri tejto príležitosti bolo opäť zverejnené prehlásenie, ktoré zaznelo pri konsekrácii troch slovenských biskupov v Nitre (13. február 1921), aby sa toto bývalé benediktínske opátstvo stalo „našou národnou katolíckou svätyňou a ohniskom nášho cirkevno-národného života.“
Toto vyhlásenie podpísali: Dr. Karol Kmeťko, nitriansky biskup, Dr. Augustín Fischer -Colbrie, košický biskup, Ján Vojtaššák, Andrej Hlinka, Dr. Ján Kohút, biskupský vikár, Fr. Richard Oslvald, arcibiskupský vikár, Dr. Alois Kolísek, P. Vendelín Javorka, S.J, rektor jezuitov, Dr. Jozef Bellai, trenčiansky župan, Ján Pöstényi, správca SSV a mnohí ďalší.
Tento zámer sa však nakoniec nepodarilo zrealizovať. Počas vojny v r. 1939-1945 boli vzácne miesta na Skalke opäť poškodené. Opätovná oprava kostola na Malej Skalke bola ukončená slávnosťou v nedeľu 22. júla 1951. Slávnostnú svätú omšu celebroval nitriansky administrátor biskup Eduard Nécsey.
Duchovnú správu na Skalke mal na starosti farár zo Skaly. V 20. storočí ju načas spravovali pátri redemptoristi v rokoch 1925-1940, ktorí prišli do Kostolnej na pozvanie nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka v roku 1923 zo susedných Čiech. V roku 1940 prebrali starosť o pútnické miesto dominikáni až do zákazu štátnou mocou 10. januára 1949. V rokoch 1950-1955 bol starostlivosťou o Skalku poverený Biskupským úradom v Nitre Dr. Vojtech Hromník a od r. 1955 to bol opäť skalský farár, ako to bolo aj po zrušení rehole jezuitov. Veľkú starostlivosť o toto posvätné miesto prejavoval so svojimi spolupracovníkmi dekan Ernest Omachel, farár v Omšení a rodák zo Skalky.
Počas ateistického režimu tu boli silné snahy vylúčiť na Skalke akékoľvek náboženské prejavy. Každoročne “zhodou okolností” pred výročitou púťou bolo prostredie Veľkej i Malej Skalky pravidelne devastované.
K celkovej obnove Pútnickeho miesta Skalka sa pristúpilo až po zmene spoločenského režimu, najmä vďaka vtedajšiemu duchovnému správcovi titul. dekanovi Stanislavovi Strapkovi.
Skalka sa stala obľúbeným pútnickým a návštevným miestom nielen pre obyvateľov Považia, ale celého Slovenska, Moravy a Poľska. V súčasnosti pribúda stále viac návštevníkov z takmer celého sveta.
Hlavná púť sa koná v sobotu a nedeľu po 17. júli, kedy je sviatok sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Púti predchádza medzinárodné stretnutie umelcov Ora et Ars a trojdňová duchovná obnova otvorená pre všetkých pútnikov.
O obnovu Skalky sa od r. 2011 významne zaslúžil n. f. Beňadik, ktorý nadviazal na výzvu slovenských biskupov z r. 1921.
Mons. Viliam Judák
nitriansky biskup
