Zdroj: https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2026-02/peter-dufka-sj-26-modlitba-samoty.html
Svetový deň zasväteného života sa slávi každoročne 2. februára, na sviatok Obetovania Pána. Tento deň je venovaný všetkým rehoľníkom, mníchom, mníškam a zasväteným laikom. Jednou z charakteristických čŕt duchovného povolania je dôraz na vnútorný život, ktorý často prebieha v tichu a samote. Skúsme sa preto spoločne pozrieť na tri druhy samoty, ktoré nezažívajú len zasvätené osoby, ale každý človek v rôznych obdobiach svojho života.
1. Samota bolestná
Všetci žijeme na pozadí spoločenských skúseností a všetci zažívame rôzne druhy samoty. Samota môže mať neraz negatívny dopad na človeka, pretože je sprevádzaná priestorovou izoláciou, alebo subjektívne vnímaná ako absencia komunikácie s ostatnými. Osamelosť znamená prerušenie kolektívneho, historického a kultúrneho života, ktorý človeku pocit spolupatričnosti.
I v Biblii nachádzame tento druh osamelosti – sú to siroty, vdovy, neplodné ženy, chudobní, vyhnanci či cudzinci. Tieto príklady ukazujú, že osamelosť často vzniká tam, kde sa narušia sociálne väzby, ktoré tvoria naše spolunažívanie: v rodinnom priestore, v ekonomických výmenách, v politických a kultúrnych kontextoch. Neplodná žena je osamelá, pretože je vylúčená z kolobehu života medzi generáciami; chudobný je osamelý, pretože nič nevlastní a nemá možností v ekonomickom priestore; vyhnanec je osamelý, pretože je odrezaný od zeme svojich otcov, zákonov svojho národa a jazyka, ktorým sa dorozumieva. Osamelosť situácie je preto vnímaná predovšetkým ako strata a bolesť, ako silné spochybnenie existencie, ktorú inak potvrdzujú a zabezpečujú ostatní.
V modernej spoločnosti sa fenomén osamelosti výrazne zmenil, a to predovšetkým vplyvom sociálnych sietí a nových komunikačných prostriedkov. Avšak tento technologický pokrok nerieši problém samoty, práve naopak – často ho ešte prehlbuje. Stačí si všimnúť rozpad prirodzených a sociálnych komunít, oslabenie rodinných štruktúr, zvýšenú mobilitu ľudí, neistotu v oblasti zamestnania a migrácie, veľké otrasy v politickej oblasti, veľký prírastok utečencov a emigrantov. Dnešnému človeku často nechýbajú prostriedky komunikácie, má možnosť hovoriť s umelou inteligenciou, má takmer neobmedzené možnosti chatovať, ale chýba mu dôverná osoba, s ktorou by sa mohol úprimne porozprávať, otvoriť svoje srdce a rozprávať úplne bez zábran.
2. Samota obnovujúca
Napriek negatívnym aspektom osamelosti nemožno poprieť pozitívny duchovný rozmer samoty, ktorý bol od prvých storočí kresťanstva úzko spojený s ideálom vnútorného života. Bol úzko spojený so zasväteným životom. Prvou charakteristickou črtou duchovnosti je dôraz na vnútorný život a hľadanie spojenia s Bohom. Vnútorný život je jednou z najcennejších hodnôt duchovného človeka a dva prostriedky, ktoré napomáhajú na ceste tejto hodnote, sú ticho a samota.
Tomáš Kempenský, autor známej knižky Nasledovanie Krista, v jednom zo svojich listov odporúča občasnú fyzickú samotu každému kresťanovi, ale predovšetkým zasväteným osobám. Táto vonkajšia samota je úzko prepojená s vnútornou samotou, v ktorej sa obnovuje dialóg s Bohom, ktorý iné svetské činnosti zatienili, oslabili alebo dokonca prerušili. Píše:
„V samote sa budeš tešiť z Pána a budeš s ním hovoriť, a on ti odpovie.“
Izba, v ktorej sa človek izoluje, sa tak stáva miestom modlitby a meditácie. Už
svätý Augustín používal výraz vacare Deo – oslobodiť sa od rozptyľujúcich
starostí, aby sa človek mohol plne venovať Bohu. Z etymologického hľadiska
latinské vacare pochádza od vacuum a znamená „byť prázdny“. Výraz teda vyzýva
človeka zostať voľný pre Boha, vytvoriť mu priestor vo vlastnej duši a umožniť
mu prebývať v človeku.
Samota sa tak stáva miestom vnútorného voľna, vnútorného priestoru, kde sa
človek nevenuje ničomu inému než počúvaniu Boha, ktorý sa obracia nie len na
zasvätenú osobu, ale na každého človeka. Robí to prostredníctvom hlasu svedomia
alebo prostredníctvom Písma.
3. Samota obohacujúca
Tomáš Kempenský zdôrazňuje, že dôležité nie je len znášať samotu, ale aj strážiť vnútorné ticho. Tento výraz sa netýka ticha ako takého, ale jeho stráženia, aby sa človek naučil rozlišovať, kedy hovoriť a kedy mlčať. Toto rozlišovanie chráni duchovný život a zároveň buduje vzťahy s blížnymi. Každodenné klebetenie bežných ľudí je týmto autorom odsudzované, a ešte viac klebetenie v kláštoroch či rehoľných domoch, najmä keď sa rozhovory stávajú neplodnými alebo zbytočnými, čo odoberá čas na meditáciu, koncentráciu a vnútorný život. Hlavným obsahom listu teda nie je samotné mlčanie, ale ochrana osoby prostredníctvom mlčania. Tomáš Kempenský uvádza, že mlčanie podporuje poslušnosť, pokoru, skromnosť, úctu k starším, je príklad pre mladých a vnáša pokoj do spoločenstva.
Mlčanie je vzácny čas, v ktorom sa slová kultivujú a získavajú váhu a silu. Avšak, keď je potrebné prehovoriť, dať radu, útechu alebo poučenie, človek by nemal mlčať. Príkladom sú slová Ježiša na vrchu, misia Dvanástich apoštolov, Posledná večera, ako aj povzbudivé slová svätého Pavla, svätého Antona či svätého Benedikta. Dôležité je podľa nich nerobiť z mlčania samoúčelnú askézu, ktorá by mohla viesť k nepochopeniu. Mlčanie pripravuje váhu slov, ktoré by mali zaznieť v pravom čase.
Milí
priatelia, samota a ticho nie sú len absenciou ľudí alebo rečí, ale sú
dôležitými prostriedkami duchovného života. Umožňujú počúvať Boha, kultivovať
vnútorný pokoj a udržiavať rovnováhu medzi mlčaním a hovorením. Správne
prežívaná samota posilňuje vnútorný život, umožňuje človeku otvoriť sa Bohu a
zároveň vhodným slovom pomôcť druhým ľuďom .
