PUSTOVNÍK JE ZNAKOM PRE INÝCH, ŽE BOH SÁM STAČÍ.

Zdroj: https://www.ekai.pl/pustelnik-jest-znakiem-dla-innych-ze-bog-sam-wystarczy-rozmowa/ 

Mária Czerska (eKAI) – (M.C): Ste pustovník?

    Otec Martin Wiśniewsk (M.W.): Som diecézny kňaz. Snažím sa žiť v duchu púšte a bojovať o každý moment púšte, ale zároveň do istej miery slúžim pastoračne prostredníctvom duchovného vedenia a v službe spovedníka. Často sa smejem, že som osol, na chrbte ktorého sa ostatní vezú do pustovne. To je moje povolanie. Nie som teda pustovníkom vo formálnom zmysle podľa kanonického práva. Neskladal som pustovnícke sľuby. Patrím však k tým, ktorí žijú spiritualitu púšte. Je mi blízka už dlhý čas. Už roky ma fascinujú púštni otcovia a rôzne formy pustovníckeho života v Cirkvi. Aj mňa vždy priťahovala táto forma života, ale v duchu poslušnosti Cirkvi a rozlišovania Božej vôle som si vybral trochu inú cestu. Pri výbere životnej cesty je dôležité nesledovať len sebeckú túžbu, ale svoje túžby podriadiť aj verifikácii zo strany Cirkvi.

    Denne slúžim na Hore jubilejného kríža, najvyššom kopci vo veľkopoľskej zemi. Som správcom tohto miesta. Nachádza sa tam niekoľko pustovní, ale aj Dom hostí svätého Jána Pavla II., kde je možnosť zdieľať pustovnícku spiritualitu.

    Často hovorím, že tu nie som preto, aby som poskytoval duchovné vedenie alebo rôzne formy rekolekcií, hoci sa im do istej miery venujem. Som tu, aby som žil charizmu púšte. Počas týždňa na Hore jubilejného kríža je vyhradený čas na púšť. Vtedy tam nie sú žiadne návštevy. Som však otvorený zdieľať svoj život aj s inými. Už nejaký čas som zodpovedný aj za koordináciu stálej formácie pustovníkov v Poľsku a za formáciu kandidátov na pustovnícky život. Touto činnosťou ma poverila Subkomisia pre individuálne formy zasväteného života.

(MC): V čom spočíva táto úloha?

    (M.W.): Na Horu Kríža už dlho prichádzajú pustovníci, aby tu prežili svoje osobné duchovné cvičenia, a ľudia, ktorí chcú viesť pustovnícky život a hľadajú formáciu. Máme tu vhodné podmienky, v lese je niekoľko pustovní. Zdá sa, že ako pustovník má človek vo svojej pustovni ideálne podmienky na to, aby bol denne s Bohom. Avšak je potrebné konfrontovať svoj duchovný život s inými, pozerať sa naň z odstupu. Aj pre psychiku, aby sa trochu „prevetrať“ zmeniť miesto, vidieť v sebe niečo, čo možno nevidím, keď som v pustovni.

    Z toho vznikla myšlienka organizovania dní duchovnej obnovy pre pustovníkov raz ročne. Takéto dni sa konali už dvakrát. Prišli na ne ľudia z celého Poľska a minulý rok prišli aj dvaja otcovia zo zahraničia – zo Slovenska a Rakúska. Je to čas formácie, konferencií, ale predovšetkým výmeny skúseností. Vraciame sa k veľmi starobylej tradícii otcov, ktorí vôbec nežili v izolácii. Navštevovali sa. Aspoň raz týždenne sa stretávali aj na spoločnej eucharistii a agapé, ktoré bolo príležitosťou pýtať sa starších a skúsenejších na určité veci. Tento rozmer spoločenstva, ktorý samozrejme nemôže byť v pustovníckom živote príliš častý, je dôležitý, pretože môže chrániť pred upadnutím do duchovných ilúzií, anomálii a čudáctiev. Tie v sebe človek veľmi ľahko vypestuje, najmä keď vedie takúto izolovanú formu života. Preto je tak dôležitá stála formácia a na to slúžia aj dni duchovnej obnovy.

    Prichádzali k nám aj ľudia, ktorí uvažovali o pustovníckom živote, či už to boli rehoľné sestry, ktoré boli ešte vo svojich kongregáciách, alebo laici. Mohli využívať pustovňu a všetky možnosti, ktoré im toto miesto ponúka.

    Minulý rok sa nám to podarilo formalizovať. Začali sme dvojročnú formačnú školu pre tých, ktorí rozlišujú pustovnícky život. Sám som bol prekvapený, že sa prihlásilo až 17 ľudí z celého Poľska. Každé dva mesiace sa koná víkendové stretnutie – na Hore jubilejného kríža alebo na inom mieste, ktoré je priaznivé pre formáciu. Ďalší víkend sa napríklad plánuje v Tyńci s účasťou otca opáta. Okrem toho kandidáti dostávajú materiály pre svoju osobnú formačnú prácu, keďže stretnutie raz za dva mesiace je predsa len málo….

(MC): Kto sú kandidáti na pustovnícky život?

    (M.W.): Je to veľmi rôznorodá skupina. Sú to rehoľné sestry, ale aj laici, väčšinou ženy. Sú tu aj kňazi. Niektorí z nich už skúsili život v kontemplatívnych kláštoroch. Preto vždy odporúčam ľuďom, ktorí uvažujú o pustovníckom živote, aby sa v rámci rozlišovania pozreli na život v kongregáciách, ktoré majú ducha púšte.

    Väčšina kandidátov sú ľudia v zrelom veku, ktorí sa neriadia romantickým impulzom srdca, ale majú už nejaké životné skúsenosti a volanie na púšť sa im vracalo. Niektorí z nich už hovorili s biskupom a ten ich sem nasmeroval. Niektorí túto cestu ešte len rozlišujú vo svojom srdci.

(MC): V čom spočíva formácia v tejto škole?

    (M.W.): Cieľom našej školy je poskytnúť týmto ľuďom solídne nástroje na rozlišovanie, či je forma kánonického pustovníckeho života skutočne ich povolaním. Možno je však odpoveďou na ich túžby rehoľný život alebo možno život vo svete v duchu púšte? Naším cieľom určite nie je „vyprodukovanie“ čo najviac pustovníkov. Je veľmi dôležité rozlíšiť, či túžba odísť do púšte nie je pokusom o útek pred nejakými vlastnými problémami. Takéto individuálne formy života budú vždy priťahovať ľudí s psychologickými problémami, s nejakými zraneniami, ktorí majú ťažkosti s nadväzovaním vzťahov. V štádiu formácie to preto treba veľmi dôrazne prehodnotiť. Ponúkame nástroje. Okrem iného využívame skúsenosti pustovníkov, ktorí dlhé roky žili v pustovni, a delia sa o ne s kandidátmi. Ako hovoria samotní kandidáti, má to veľkú hodnotu.

    Predtým, ako sme začali s formačnou školou, bolo zvykom, že pustovník sa musel formovať na vlastnú päsť, hľadal si nejaké odľahlé miesto, prípadne využíval pohostinnosť klauzúrnych kláštorov, hoci život za klauzúrou je úplne iná forma života.

(MC): Pustovníci sú v Cirkvi stále veľmi novou formou života, hoci majú starobylú tradíciu.

    (M.W.): Pustovníci existovali vždy. V staroveku to bolo akési hnutie zdola, nie úplne formalizované v kanonickom zmysle. Neskôr sa vyvinulo do kongregácií pustovníckeho charakteru, čo súviselo aj s Regulou svätého Benedikta. Vzhľadom na to, že sa objavovalo mnoho čudákov, ktorí boli buď potulnými kazateľmi, alebo tulákmi v habite, Cirkev poukazovala na hodnotu formácie a istého poriadku, ktorý kongregácie zabezpečovali. Napriek tomu sa ľudia po stáročia utiekali do pustovne. Niektoré oblasti, ako napríklad Kłodzka kotlina, majú krásnu a bohatú tradíciu pustovníckeho života. Tam v 18. alebo 19. storočí prakticky na každej hore s kostolom alebo kaplnkou žil pustovník. Žili aj v lesoch. Bola to forma života, ktorá nebola kanonický regulovaná, hoci zvyčajne biskup alebo farár o týchto ľuďoch vedel a dával im svoje požehnanie. Niekedy to boli ľudia, ktorí zložili súkromné sľuby svojmu spovedníkovi alebo duchovnému vodcovi. Až Ján Pavol II. v novom Kódexe kánonického práva túto formu zasväteného života v Cirkvi oficiálne obnovil.

(MC): V čom spočíva osobitosť pustovníckeho povolania?

    (M.W.): Nie je to povolanie do života v komunite. Nie je tu žiadny predstavený. Predstavený je biskup ako aj ním menovaná osoba – zástupca biskupa zodpovedný za túto formu života.

    Ak niekto vstúpi do rehole, vníma vo svojom srdci konkrétne povolanie, ktoré je obsiahnuté v regule a stanovách a spája všetkých členov daného rádu alebo inštitútu. Pustovníci si sami píšu vlastnú regulu života. Jediným spoločným prvkom pre nich všetkých je kánon 603 Kódexu kánonického práva, ktorý hovorí o pustovníckom živote. Toto povolanie spočíva v tom, že Pán Boh dáva každému pustovníkovi jeho vlastnú jedinečnú cestu, ktorá nezapadá do žiadnej existujúcej reguly, v žiadnej kongregácii. Je to dar určitej individuálnej, jedinečnej charizmy, ktorá má uskutočňovať tento kánon 603. Je veľmi dôležité si tu všimnúť rozdiel medzi individualizmom, ktorý je chorobou našej doby a pochádza z pýchy, a individualitou, ktorá je darom Pána Boha. Je potrebné presvedčiť Cirkev, že tento dar dostal od Boha.

    Regulu života, ktoré si pustovník píše, zahŕňa prácu, každodenný život a duchovný život. Určite v tomto živote musí byť prvok odlúčenia, mlčania, pokánia, samoty a modlitby. Existujú pustovníci, ktorí žijú v úplnej samote, v lese. Sú takí, ktorí sa starajú o rôzne svätyne, trochu v ústraní. V súčasnosti je čoraz bežnejšie, že kvôli zníženiu počtu farností žijú pustovníci v budovách pri kostoloch, kde kedysi bývali kňazi. Ale sú aj takí – je to istý nový dar Ducha Svätého -, ktorí žijú v duchu púšte a ústrania v centre miest a modlia sa za ľudí okolo seba.

(MC): Ako sa človek stane pustovníkom?

    (M.W.): Určite nie hneď. Kandidát na pustovníka so súhlasom biskupa začína svoju počiatočnú formáciu najprv vo svojom doterajšom prostredí, potom v pustovni. Po určitom čase skladá dočasné sľuby na jeden rok, ktoré obnovuje počas ďalších piatich rokov. Neskôr môže so súhlasom biskupa zložiť večné sľuby. Pustovník skladá sľub čistoty, chudoby, poslušnosti a vernosti regule, ktorú si sám napísal a pustovníckemu spôsobu života.

(MC): Koľko je dnes v Poľsku pustovníkov?

    (M.W.): Celkovo žije týmto životom asi 20 ľudí, z ktorých 11 zložilo večné pustovnícke sľuby. V súčasnosti tvoria okruh pustovníkov v Poľsku prevažne ženy, väčšinou mníšky, ktoré opustili svoje kongregácie, aby sa vydali na túto cestu. Nie je to zrada ich pôvodného povolania. Ako učí Cirkev, je to dar Ducha Svätého, ďalšia etapa mníšskeho života. Samozrejme, je nesmierne dôležité rozlišovať, či nejde o únik pred komunitnými ťažkosťami alebo osobnými problémami. Ľudia si niekedy myslia, že ak uniknú pred tým, čo ich konfrontuje, zrazu začnú žiť hlboký duchovný život. Nie je to tak. Púšť je boj. Obdivujem tieto pustovníčky. Nesmierne odvážne, vynaliezavé. V pustovni si musia sami narúbať drevo, opravovať rôzne veci. Musíte zápasiť s určitými ťažkosťami, fyzickou námahou. To je často aj forma overenia tohto povolania.

    Boj je však predovšetkým bojom so sebou samým. Preto je taká dôležitá stála formácia a duchovné sprevádzanie. Medzitým sa v diecézach často (z praktických dôvodov) ponúka pustovníkom formácia spolu so zasvätenými pannami alebo vdovami. Aj to sú individuálne formy zasväteného života, ale celkom odlišné; ich špecifikom je ich prítomnosť vo svete. Povaha pustovníckeho života si vyžaduje, aby táto formácia bola oddelená. Hovoria to samotní pustovníci, ktorí využívajú duchovné vedenie na Hore jubilejného kríža a majú isté porovnanie napríklad s vedením kňazov pôsobiacich vo farnostiach. Je veľmi dôležité, aby duchovný sprievodca mal tiež skúsenosť každodennosti pustovníckeho života. Je to potom úplne iné chápanie takéhoto človeka a problémov, ktoré môžu vzniknúť ako dôsledky voľby takéhoto života.

(MC): Ako to vyzerá v praxi? Z čoho žijú pustovníci?

    (M.W.): Starobylá zásada Cirkvi a skúsenosti púštnych otcov ukazujú, že pustovník by mal žiť z práce vlastných rúk. Zvyčajne je to nejaká forma ručných prác – písanie ikon, výroba ružencov, keramika, drobné stolárske práce, napríklad výroba kľačadiel. Niektorí pustovníci sa venujú bylinkárstvu, pripravujú zmesi bylín, chovajú včely, vyrábajú med

    Pustovníci sú  tiež podporovaní aj almužnou. Ľudia žijúci v okolí vnímajú tento spôsob života, berú pustovníka, ako dar pre toto miesto. Niektorí prichádzajú a prosia o modlitbu, o duchovný rozhovor. Nechávajú nejaké milodary. Pán Boh sa o pustovníkov stará. Vlastne, vzhľadom na ich kajúcny spôsob života nemajú nejaké osobitné finančné potreby.

    Práca v pustovníckom živote je súčasťou duchovného života. Tento život nemožno podriadiť práci a jeho povaha je prísne zapísaná v regule a musí ju schválený biskup. Rovnako musí byť stanovené aj to, ako napríklad pustovník distribuuje svoje výrobky, aby mohol zostať skrytý a v ústraní. Existujú miesta a ľudia, ktorí v tom pomáhajú. Aj my máme napríklad v našom dome kútik, kde sa dajú kúpiť ikony alebo bylinky vyrobené pustovníkmi.

(MC): Aké práce môže vykonávať pustovník? Môže napríklad pracovať na diaľku ako programátor?

    (M.W.): S tým by súvisela ďalšia otázka – či môže mať pustovník vo svojej pustovni internet, telefón? Myslím si, že dnes, pri súčasných technických možnostiach, je potrebné k téme práce pristupovať veľmi individuálne. Je to vecou rozlišovania a rozhodnutia biskupa. Sú ľudia, ktorí majú určité intelektuálne schopnosti, a myslím si, že by bolo možné spojiť s pustovníckym životom nejakú intelektuálnu prácu, napríklad spojenú s redigovaním duchovných kníh, alebo iný druh práce na diaľku, kde by bol kontakt s ľuďmi jednoznačne obmedzený. V skutočnosti ide o čistotu srdca, o to, aby bolo zamerané na Boha. Preto je dôležité sledovať, do akej miery k tomu práca vedie. Do reguly pustovníckeho života by sa určite nehodila intenzívna zárobková práca.

    Treba si tiež uvedomiť, že pustovník trávi mnoho hodín modlitbou a rozjímaním. Fyzická práca môže byť prospešná pre udržanie určitej psychickej rovnováhy, a to je tiež dobré zohľadniť pri výbere práce.

(MC): Môže mať  teda pustovník v pustovni internet?

    (M.W.): Áno, v obmedzenom rozsahu. Je to tiež otázka individuálneho rozlišovania. Určite by pustovník nemal používať internet tak, ako ľudia vo svete, surfovať a tráviť čas na internete. Vidíme, že dnes sú to formy vážnych závislostí, dokonca aj medzi duchovnými. Radšej by to nemalo byť stále pripojenie. Pustovník by mal byť znakom toho, že sa dá žiť aj bez toho. Vedome, nedémonizujúc tieto pomôcky, mal by sa ich vzdať alebo ukázať, že ich vie používať v malom rozsahu, pokiaľ to je prospešné pre jeho rozvoj. Už som spomínal, že kandidátom posielam formačné materiály – robím to cez internet. Ale stiahnutie týchto materiálov trvá len chvíľu. Vďaka technologickým možnostiam sme mohli uskutočniť stretnutie s pustovníkom v rámci školy formácie bez toho, aby sme ho vytiahli z pustovne. Niekedy je potrebný telefón na  kontakt s biskupom alebo duchovným vodcom. Určite však takýto kontakt mal by byť možný len s veľmi obmedzeným okruhom ľudí a na krátky čas.  Tieto nástroje sa dajú používať múdro, ale sú ľudia, ktorí sa cítia slabí a úplne sa ich vzdajú.

(MC): Kto je vlastníkom pustovne? Diecéza? Pustovník? Mal by ju kúpiť on sám?

     (M.W.): Je to rôzne. Vo všeobecnosti cirkevné dokumenty naznačujú, že pustovník by si mal sám zabezpečiť miesto pre pustovňu, čo sa niekedy súvisí aj s vlastníctvom. V praxi  však pustovníci často využívajú podporu rôznych dobrodincov, ktorí im umožňujú niekde doživotne bývať.

    V súčasnosti sa čoraz viac využívajú aj cirkevné budovy a dobra. Malé kostolíky, kaplnky na vrcholoch kopcov, prázdne fary, ktoré zostali po zlúčení farností, niekde v malých obciach, v ústraní. Pustovníkovi takéto miesto poskytne biskup. Môže tam bývať. Stará sa aj o kostol, kde má priestor na modlitbu. To odráža aj ekleziálne chápanie pustovníckeho života – vidno, že takýto pustovník je súčasťou miestnej cirkvi.

(MC): Chodí pustovník do obchodu, na nákupy?

     (M.W.): Pustovnícky život nie je životom v klauzúre. Nie je to tak, že pustovník nemôže vôbec vychádzať. Treba si tiež uvedomiť, že tí, ktorí si v súčasnosti v Poľsku zvolili tento život, sú väčšinou ženy. Chodia predsa na svätú omšu, zvyčajne niekde do farnosti. Niekedy je v tom aj prvok askézy, určitá námaha, keď je pustovňa napríklad na kopci, je potrebné prekonať niekoľko kilometrov a ísť napríklad najprv dole a potom stúpať hore… Pri takýchto príležitostiach sa dá aj nakúpiť. Ale o to sa zvyčajne postarajú ľudia. Skúsenosť je taká, že pustovníkom nič nechýba. Ľudia im prinesú rôzne veci, napríklad zeleninu alebo ovocie. Pustovník si môže pripraviť vlastné zaváraniny, zásoby. Okrem toho má často aj vlastnú malú záhradku. A pustovnícka strava je veľmi jednoduchá, nenáročná. So zásobami naozaj nie sú problémy.

(MC): Keď sme už pri strave – je pôst dôležitý v pustovníckom živote?

     (M.W.): Áno, ale musí to byť prijaté v rámci duchovného vedenia. Otcovia upozorňujú, že démon obžerstva má dve tváre: ľudia, ktorí žijú vo svete, sú pokúšaní k nadbytku, zatiaľ čo askétov vedie k druhému extrému, k nadmernému, nerozumnému, autoagresívnemu pôstu. Aj z tohto dôvodu je potrebné dôkladné overenie pustovníckych povolaní. Ak by sa k takémuto životu odhodlal človek, ktorý má nejaký problém s prijatím vlastného tela alebo s anorexiou, mohol by si pod zámienkou hlbokého duchovného života veľmi ublížiť.

    Duchovný život sa pritom nerodí z agresie k sebe, k svojmu telu a jeho potrebám, ale skôr z otvorenosti voči Božej milosti. Preto existujú svedectvá, že veľkí askéti s duchovným rastom zjemneli a už nedovoľovali svojim žiakom takú prísnosť pôstnych praktík, keď zistili, že oveľa dôležitejšie je zachovanie správnej miery a slobody vo všetkom a zdravú miernosť voči sebe samému, než extrémy.

    Medzi laikmi stretávam veľa púštnych romantikov plných ducha radikalizmu. V skutočnosti je to „móda“. Nie vždy sú to zdravé postoje. Niekedy sa za nimi skrýva istý druh pýchy, sústredenie sa na vlastné úsilie na ceste spásy. A my sme spasení z Božej milosti. Púštni otcovia pri vykonávaní askézy v prvom rade prežívali svoju úbohosť a to, že jediný, na koho sa možno spoľahnúť a kto dáva víťazstvo, je Boh.

(MC): Ako sa pustovníci vyrovnávajú s krízou alebo chorobou?

    (M.W.): Vidíme, že Pán Boh sa naozaj stará o pustovníkov. Ale mám aj skúsenosť, že som v posledných mesiacoch života sprevádzal brata Elizea, ktorý žil viac ako 20 rokov v Cierniaku pri Lądku-Zdroji v Kłodzkej Kotline. Ochorel tak vážne, že potreboval stálu lekársku starostlivosť. Nemohol zostať v pustovni. Starali sa o neho najbližší rodinní príslušníci, ale potom potreboval odborná starostlivosť a nakoniec zomrel v diecéznom hospici.

    Pod vplyvom tejto skúsenosti sme začali uvažovať o podpore pustovníkov v starobe a chorobe. Samozrejme, sú situácie, v ktorých je nemocnica alebo hospic nevyhnutný. Ale zrodila sa aj myšlienka prispôsobiť niekoľko pustovní v Poľsku tak, aby sa pustovník, ktorý už nemôže žiť samostatne, mohol pripojiť k inému pustovníkovi a aby mohol zomrieť v pustovni tak, ako žil, a nemusel odchádzať do nejakého domu sociálnych služieb.

    Zatiaľ to funguje na princípe lásky k blížnemu. Medzi pustovníkmi zažívame skutočne veľkú solidaritu. Ak niekto niečo potrebuje, napríklad sa mu pokazí sporák alebo príde do pustovne niekto nový a treba ju vybaviť, zariadiť nábytok – pomáhame! Ak niekto ochorie, informujeme všetkých, všetci sa snažíme navzájom podporovať. Samozrejme, krásnu otcovskú starostlivosť prejavujú aj biskupi, ktorí sú za daného pustovníka zodpovední.

(MC): Hovorili ste o tom, že medzi pustovníkmi je rozhodne viac žien. Prečo je to tak? Mužov to menej ťahá do púšte?

    (M.W.): Neviem, musíte sa spýtať Boha. On je darcom povolania. Človek si ho nevymyslí sám. Možno je to aj tým, že v Poľsku sú dva kamaldulské kláštory, ktoré ponúkajú možnosť žiť v pustovni, a muži, ktorí uvažujú o tejto forme života, sa tam môžu nájsť.

    Vďaka Bohu, že dnes je v Cirkvi čoraz viac možnosti pre mužov, avšak ženy stále dominujú. Je možné, že tieto pomery, ktoré sú všade, v rôznych komunitách a pod. sa odrážajú aj medzi pustovníkmi.

    Iná vec je, že mnohé pustovníčky začali cestu svojho povolania v kláštoroch a pokračujú v nej, hľadajúc hlbší duchovný život. Možno to svedčí o určitej kríze duchovného života v niektorých rehoľných komunitách. Dnes nás zabíja aktivizmus. Nie je to len choroba laikov, ale aj kňazov, rehoľných sestier. Malý počet povolaní, najmä v aktívnych ženských kongregáciách, a potreba vykonávať rôzne druhy prác, ktoré sú súčasťou charizmy danej kongregácie, spôsobuje, že sa to, žiaľ, deje na úkor duchovného života.