Začiatkom marca prišla na Skalku radostná správa – otec biskup Viliam Judák posiela na Skalku ďalšieho kňaza – otca Dušana Bertu, ktorý pôsobil ako špirituál kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre, aby spolu s doterajším správcom pútnického miesta otcom Petrom Beňom mohli rozšíriť pastoračnú starostlivosť o prichádzajúcich pútnikov. Pri tejto príležitosti vám predstavujeme o. Bertu. Položili sme mu niekoľko otázok.
Kto je Dušan Berta?
Tak túto otázku si občas kladiem aj ja, no našťastie sú veci, ktoré sú v odpovedi na túto otázku už dané a neodvolateľne platia. K nim patrí v prvom rade to, že som sa narodil 9. októbra 1970 v Zlatých Moravciach rodičom Františkovi a Magdaléne ako tretie dieťa a zároveň tretí syn. Po mne (o takmer 6 rokov) pribudol do rodiny ešte jeden chlapec, takže medzi piatimi chlapmi (rátajúc aj otca) bola naša mama dlho jediným dievčaťom. Stav sa vyrovnal až vďaka dvom švagrinám, štyrom neteriam a dvom synovcom.
Detstvo a mladosť až do nástupu na ZVS (základnú vojenskú službu) som prežil v krásnom prostredí botanickej záhrady Arborétum Mlyňany, kde obaja rodičia pracovali, hoci mama bola predtým učiteľkou. Keď ju však bývalý režim postavil pred jasnú voľbu: škola alebo kostol, vybrala si to druhé, a vďaka tomu má dnes veriacu rodinu a jedného syna kňaza. Mimochodom jedným z jej pôsobísk bol aj neďaleký Šišov, a v tom čase vraj spievala aj v Bánoveckom spevokole. Momentálne rodičia bývajú s najmladším bratom vo Vieske nad Žitavou.
Základnú školu som navštevoval (a aj sa v nej učil) v Tesárskych Mlyňanoch.
Stredoškolské štúdiá som absolvoval na strojníckej priemyslovke v Leviciach. Prvý zápis o zamestnaní som mal v občianskom preukaze z Tesly Vráble zo dňa 4.7.1988. 5.7.1988 už tam bol zápis o výstupe a 6.7.1988 som nastupoval ako OTK – ár v bývalom Calexe Zlaté Moravce. Potom nasledovala ZVS, ktorú nám vďaka „nežnej revolúcii“ medzitým skrátili na 20 mesiacov (ja som si odslúžil len 17), a dva týždne po návrate z „vojenčiny“ som prvý krát prekročil brány Kňazského seminára v Bratislave.
Otec Dušan, môžete nám stručne priblížiť svoju cestu ku kňazstvu?
Je to trochu ťažké stručne približovať niečo, čo má nesmierne bohatý vnútorný obsah a množstvo vonkajších okolností, ale to, čo aspoň rámcovo môžem povedať o tejto ceste je veľký vplyv jedného spoločenstva veriacich mladých ľudí, do ktorého som po skončení strednej školy (v závere mariánskeho roku 1988) začal chodiť, a vďaka ktorému sa moja tradičná viera začala meniť na hlboko osobnú. Potom tu bol veľmi silný a vonkajší i vnútorný zážitok z mojej úplne prvej púte v auguste toho istého roku, ktorá bola na Kalvárii v Nitre. Nesmierne ma oslovilo to množstvo mladých ľudí, ktorí – „čuduj sa svete!“ – sa tam prišli modliť, spovedať a zdieľať navzájom svoju vieru. Po tejto púti som dokonca na veľké prekvapenie nášho vtedajšieho p. farára začal opäť miništrovať (ale už to nebolo kvôli 2 Kčs za sv. omšu a 5 Kčs za pohreb 🙂 ) . Jednoducho ma to akosi „ťahalo“ k oltáru. Neskôr to bolo stretnutie s jednou rehoľnou sestrou, ktorá nám na „stretku“ rozprávala o svojej ceste povolania. Za tým nasledovali návštevy v kláštore Kongregácie Dcér Božskej Lásky v Rúbani pri Nových Zámkoch, kde táto sestra pôsobila, a to sa mi stalo „osudným“. Veľmi na mňa zapôsobila duchovná atmosféra tohto miesta, kde spoločne žili svoje povolanie až 4 rehoľné spoločenstvá pod vedením skúsených pátrov redemptoristov. A pokiaľ som ja sníval o tom, že by som vedel vyriešiť ich problém s chýbajúcim údržbárom a nejakým miništrantom pri oltári, oni ma už videli v ornáte. Tu som prvý krát zistil, že rehoľné sestry vidia viac, než bežní ľudia :). A tak som zhruba po trištvrte roku od môjho prvého kontaktu s hlbšie a intenzívnejšie prežívanou vierou nastupoval na ZVS s tým, že ak mi to „vydrží“, tak po skončení vojny pôjdem do Kňazského seminára. Samozrejme poradie mohlo byť aj opačné, no na radu vtedajšieho tajného biskupa a neskoršieho kardinála Jána Chrizostoma Korca, som zvolil najskôr vojenčinu. On sám mi povedal: „Ak je to povolanie, tak ti vydrží, ak nie je, tak sa rozplynie.“
Ste kňazom 20 rokov. Kde všade vás počas týchto rokov Božie cesty zaviedli?
Mojím prvým miestom, a teda aj „prvou láskou“ boli Šurany. Tu som bol rok a pol. Potom nasledovali dve bratislavské „kaplánky“: BA – Rača (9 mesiacov) a BA – Nové mesto (teda Blumentál, 10 mesiacov). Po tomto pomerne krátkom kaplánskom účinkovaní som dostal prvú faru, a hneď so 4 kostolmi. Bolo to len 7 km od rodiska – v Nemčiňanoch. Po 14 mesiacoch som v jeden deň mal dva zaujímavé telefonáty: prvým ma bývalý rektor bratislavského seminára Mons. Ján Pristač volal za špirituála do Bratislavy a druhým si ma asi hodinu po prvom telefonáte o. arcibiskup Ján Sokol pozýval na osobný rozhovor do Trnavy. Z Trnavy som už potom odchádzal ako budúci špirituál, ktorý napokon v tejto úlohe strávil 7 rokov. Z Kňazského seminára moje kroky viedli do farnosti Kozárovce a zároveň som prebral aj vedenie dekanátu Levice. Na tomto mieste som zažil aj zmenu hraníc našich slovenských diecéz, po ktorej som, vzhľadom na vtedajšie pôsobisko, bol začlenený do nitrianskej diecézy. Tu som po 6 rokoch v spomínanej farnosti a dekanáte ešte raz nastúpil do Kňazského seminára (tentokrát do Nitry) ako špirituál, a po necelých 3 rokoch mi o. biskup Viliam Judák umožnil prežiť tzv. „sabatický rok“ v Komunite Blahoslavenstiev, ktorá má svoj slovenský dom v Okoličnom (časť Liptovského Mikuláša), kde som, okrem iného, očakával aj ďalšiu dispozíciu, a tá znela: Skalka nad Váhom.
Kňaz si poväčšine svoje pôsobenie nevyberá, robí to, čo je na konkrétnom mieste potrebné. Ale predsa, čo je bližšie vášmu srdcu, čo robíte rád?
Myslím, že som skôr taký meditatívny typ človeka. Priťahuje ma hlbší duchovný život. Častejšie som aj popri svojej ceste ku kňazstvu zvažoval možnosť žiť a pracovať v nejakom rehoľnom spoločenstve, dokonca ma fascinoval aj pustovnícky život (ešte za študentských čias), ale vždy v spojení so službou ľuďom. Byť s nimi, stáť pri nich, pomáhať im, zdieľať s nimi ich život, hľadať to, čo je v živote dôležité a deliť sa o to, čerpať z prameňov Božej múdrosti a rozmnožovať radosť. Pri rodičovskom požehnaní v deň mojich kňazských primícií mi mama povedala: „Rozdávaj lásku, ktorej sme ťa učili. Nech tvoje ruky nikdy nie sú prázdne!“ Snažím sa na to pamätať a nechať sa v tom Bohom viesť, lebo nech by sme už mali akokoľvek niečo obľúbené, v každom prípade ide v prvom rade o to, čo chce Boh od nás, k čomu nás On volá, k čomu si nás On vedie. A to je aj pre mňa smerodajné. Preto chcem byť otvorený pre jeho výzvy. A tu musím povedať, že táto momentálna je pre mňa nesmierne zaujímavá jednak samotným miestom, povahou pastorácie (spojenie farskej pastorácie s pútnickým miestom), ale aj vytvorením takého radostného tandemu s doterajším správcom farnosti, s ktorým sa už roky poznáme. Je to dobrý pocit, keď sa niekto teší na to, že bude s vami spolupracovať, a keď sa rovnako na to tešíte aj vy.
S čím prichádzate na Skalku?
Prvé, s čím som sem prišiel, boli lyže (bežky aj zjazdovky), a ďalší bude spolu s ostatnými vecami určite bicykel :). Pripomína mi to trochu prvú kaplánku v Šuranoch, kde som ešte ani poriadne nevyložil veci z auta, a už som sa pýtal kostolníka, kde sa dá kúpiť volejbalová lopta. Tým chcem len trochu naznačiť svoju lásku k športu (vyrastal som najmä na futbale), a pridať prianie, aby sa Trenčínu predsa len podarilo v hokejovej extralige postúpiť do play-off. Je to zatiaľ jediný extraligový štadión, na ktorom som ešte nebol.
Viem, že tieto záležitosti nie sú tie najdôležitejšie, ale aj to je jedna s možností, ako sa s ľuďmi možno stretnúť a zblížiť, a ako môže človek aj sám relaxovať.
Čo sa týka tej vnútornej „výbavy“, ktorú si prinášam na Skalku, tak je to zatiaľ taká zmes radosti, bázne, istého napätia – aké to celé bude?, ale aj otvorenosti pre nové veci spojenej s vierou, dôverou, vďačnosťou, túžbou byť užitočný, a priania, aby to, čo tu budem žiť, bolo naozaj Božie. Možno by som to celé prirovnal k pocitom nábožných žien, ktoré, keď sa dozvedeli, že ich Pán vstal zmŕtvych, „so strachom a s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom“ (Mt 28,8). Strach a veľká radosť! Obava z niečoho, čo doposiaľ nepoznali, a veľká radosť s novej budúcnosti, ktorá sa pred nimi otvárala v prítomnosti vzkrieseného Pána. Takže, sám som zvedavý. Čas všetko ukáže. Veď 1. máj 2017 je blízko, a potom sa to všetko dá „do pohybu“ .
